Mal mimoriadne matematické i jazykové nadanie a vynikal aj vo filozofii. V mladosti sa vzdelával doma a už ako 14 ročný mal prečítanú francúzsku encyklopédiu. Aby mohol čítať Eulerove matematické diela v origináli, naučil sa počas niekoľkých týždňov latinsky. Už 18 ročný ovládal celý rad cudzích jazykov.
V živote nebol šťastný. V rok 1793 prežil hlboký otras, keď bol jeho otec popravený v Lyone. Po celý rok potom sedával bez pohnutia, alebo mechanicky rozdeľoval hromádku piesku postupne na dve menšie, čo sa neskôr podivuhodne premietlo do jeho triedenia vied. Z letargie sa spamätal až čítaním Rousseauových spisov, nakoniec sa pustil do štúdia matematiky, fyziky, chémie a botaniky. Do roku 1801 bol súkromným učiteľom, potom sa stal profesorom matematiky a fyziky v Bourgu pri Lyone. Ako 24 ročný stretol pri botanizovaní dve dievčatá. Jedna z nich sa mu natoľko zapáčila, že si ju chcel vziať za ženu, hoci nikdy predtým na manželstvo nepomýšľal. Pretože bol veľmi chudobný, bol ochotný stať sa obchodným pomocníkom, aby sa mohol oženiť. Rodičia jeho budúcej manželky si však priali, aby zostal na vedeckej dráhe, a tak roku 1799 sa oženil a o rok sa im narodil syn, ktorý sa stal neskoršie popredným francúzskym lingvistom, literárnym historikom a archeológom. Skoro ovdovel a znovu upadol do hlbokej depresie. Bol veľmi krátkozraký a legendárne roztržitý. Často sa stávalo, že si pri tabuli počas prednášky zamieňal špinavú špongiu s vreckovkou. Útechu hľadal vo fyzikálnych prácach, najmä od roku 1805, kedy nadviazal styky s parížskou Polytechnikou. Tam robil svoje pokusy a výskumy počas 20 rokov. Od roku 1809 viedol matematický ústav tejto školy a od roku 1824 do konca života pôsobil ako profesor na Collége de France. Členom parížskej Akadémie sa stal roku 1814 za práce v teórii diferenciálnych rovníc a v teórii pravdepodobnosti. Vo filozofii sa preslávil svojím dichotomickým triedením vied, pripomínajúcim umelý systém Linnéov v botanike. Smelo tvoril názvy pre vedy, ktoré dovtedy neexistovali, napríklad kybernetika.
Pre fyziku majú základný význam jeho práce od roku 1820, kedy boli v Akadémii ohlásené Oerstedove pokusy o magnetických účinkoch elektrického prúdu. Ampér ihneď pochopil ich fundamentálny význam, zopakoval ich a po niekoľkých dňoch ohlásil nové výsledky. Preskúmal a matematicky popísal interakciu medzi dvoma vodičmi, ktorými preteká prúd. Túto interakciu považoval za základnú ( a nie interakciu magnetu a prúdu). Jej rozdielne vysvetľovanie zapríčinilo polemiky, napr. s Aragom. Matematickou erudíciou a dokonalou formou svojej teórie však Ampér prevyšoval svojich odporcov a stal sa zakladateľom teórie elektriny a magnetizmu v období medzi Coulombom a Maxwellom. Formuloval pojem elektrického prúdu, ktorého jednotka dnes nesie jeho meno. Kvantitatívne a kvalitatívne popísal interakciu magnetu a prúdu ( Ampérovo pravidlo ). Od Ampéra pochádza tiež základná idea o ekvivalencii magnetu a prúdovej slučky. V roku 1822 zostrojil solenoid, vyslovil hypotézu o existencii molekulárnych magnetov a o príčine zemského magnetizmu.
Veľkú časť svojho života strávil cestovaním z mesta do mesta. Napokon aj zomrel na jednej ceste do Marseille 10. júla 1836. Podľa vlastného želania mu dali na hrob nápis: Tandem felix - konečne šťastný.
Späť na začiatok

Ampérove objavy
Zistil, že dva rovnobežné vodiče s prúdom, ktorých vzdialenosť je oveľa menšia ako ich dĺžka, pôsobia na seba silou, ktorej veľkosť je priamo úmerná súčinu prúdov I1 a I2, dĺžke vodičov l a nepriamo úmerná vzdialenosti vodičov d, . Konštanta úmernosti k závisí od voľby sústavy jednotiek a od prostredia. V SI platí: permeabilita prostredia.
objavil nový druh síl - elektrodynamických. Priame vodiče s prúdmi rovnakých smerov sa navzájom priťahujú a pri opačných smeroch sa odpudzujú. Ukázal, že na rozdiel od nábojov v relatívnom pokoji, ktoré sa priťahujú, ak sú nesúhlasné, a odpudzujú, ak sú nesúhlasné, príťažlivé a odpudivé sily medzi pohybujúcimi sa nábojmi závisia od smeru ich pohybu.
objavil elektromagnet - sklenenú trubicu omotal drôtom, ktorým nechal prechádzať prúd. Ihla umiestnená vo vnútri trubice sa zmagnetizovala. 
objavil, že magnetické vlastnosti telies majú svoj pôvod v elementárnych prúdoch, podmienených pohybom elektrónov.



Ampérov zákon
Celkovú silu, ktorá pôsobí v magnetickom poli na tenký vodič ľubovoľného tvaru s prúdom, možno určiť ako vektorový súčet síl pôsobiacich na všetky jeho veľmi krátke úseky, ktoré pokladáme za priame. Na jeden takýto úsek s dĺžkou delta l pôsobí sila delta f veľkosti danej vzťahom Tento vzťah sa nazýva Ampérov zákon.
Ampérov pravidlo pravej ruky: Naznačíme uchopenie vodiča do pravej ruky tak, aby palec ukazoval dohodnutý smer prúdu vo vodiči; potom prsty ukazujú orientáciu magnetických indukčných čiar.



Spisy Andrého Ampéra
Úvahy o matematickej teórii hier - jeho prvá práca s počtu pravdepodobnosti
Teória elektromagnetických javov - 1826 - publikoval tu presný kvantitatívny zákon vzájomného pôsobenia prúdov.
Vysvetlenie princípov variačného počtu - 1828 - najvýznamnejšia z jeho prác z vyššej matematiky
Pokus filozofie náuk alebo analytický výklad prirodzenej klasifikácie všetkého ľudského poznania - dve časti - prvá vyšla roku 1834 a druhá až po autorovej smrti roku 1843. Pokúsil sa o klasifikáciu vied, ktorá svedčí o jeho obsiahlych a hlbokých vedomostiach. Tu sa prvý krát objavilo aj slovo kybernetika, hoci táto veda sa začala formovať až o celé storočie neskôr. 



Fyzikálna jednotka Ampér [A]
Je základná jednotka elektrického prúdu.
Jeden Ampér je prúd, ktorý pri stálom prietoku dvoma rovnobežnými priamymi veľmi dlhými vodičmi zanedbateľného kruhového prierezu, umiestnenými vo vákuu vo vzdialenosti jeden meter od seba, vyvolá medzi vodičmi silu 2.10-7 N na jeden meter dĺžky.